Filmová rubrika

Ako to tento rok bude s kinami a filmami?

Ako všetci vieme, momentálna pandemická  situácia výrazne ovplyvnila chod kín a tvorbu filmov. Na Slovensku sú momentálne všetky kiná zatvorené, rovnako  tomu je aj v mnohých iných európskych krajinách, v Ázií, a v Amerike funguje len malé množstvo kín. Toto sa prudko odrazilo na tržbách, čo zapríčinilo, že štúdia svoje očakávané filmy preložili buď na budúci rok, odložili ich na neurčito, alebo sa ich rozhodli predať a umiestniť on-line. Núdza o filmy však zatiaľ nenastala, pretože streamovacie platformy stále ponúkajú širokú paletu nových  filmov. Isté však je, že tento rok si v našich kinách nový veľkofilm nepozrieme. Uvidíme, čo prinesie ten budúci.

Maják (The Lighthouse)

TIP NA FILM

Maják- film Maják, v originály The Lighthouse, vás spočiatku zaujme najmä svojou exkluzívnou technickou stránkou, točený na dobové kamery a kotúče, čo mu veľmi dodáva na atmosfére. Taktiež nesmieme zabudnúť na fantastické herecké výkony hlavných hercov Roberta Pattinsona a Wilema Dafoe. Treba ale povedať, že tento film rozhodne nie je pre každého. Svojim melancholickým vizuálom, temným príbehom, zvláštnym správaním postáv a psychologickému podtónu môže film na mnohých divákov pôsobiť nepríjemne. Napriek týmto vlastnostiam kvality tohto filmu vysoko prevyšujú bežný priemer a stojí za to si ho pozrieť.

Cesta do fantázie- oscarový animovaný film z dielne známeho japonského štúdia Ghibli, režírovaný Hayaom Myazakim preslávil svojich tvorcov a štúdio po celom svete. Film je typický svojou ručne kreslenou animáciou, ktorá ale svojou nevšednosťou nemusí sadnúť úplne každému. Film si zakladá na charakteroch postáv, ktoré v ňom vystupujú a každá z nich je originálna a jedinečná. Príbeh je podložený skvelou hudbou, ktorá výborne dokresluje dej. Netreba zabudnúť ani na detailne prepracovaný, magický svet. Prinesie vám unikátny zážitok.

Zelená kniha (Green Book)

Zelená kniha- hlavnou témou filmu Green Book, je neutíchajúci boj a vyrovnávanie sa s  rasovou problematikou, odsudzovaním ľudí na základe ich pleti, alebo pôvodu. Aj napriek tomu, film dokázal do scenára zakomponovať trefný humor, čím dodal svojmu príbehu úplne iný rozmer. Hlavní protagonisti Viggo Mortensen a Mahershala Ali s ich vzájomnou chémiou filmu pomohli k výhre Oscara za najlepší film. Okrem neho získal film ocenenie aj za scenár, ktorý je pravým srdcom filmu. Vrelo odporúčam.

Mestečko záhad (Gravity Falls)

Perníkový tatko- tento svetoznámy seriál ohúril kritikov aj divákov po celom svete a do dnešnej doby patrí medzi najkvalitnejšie a najospevovanejšie drámy modernej kinematografie. Zakladá si najmä na integrite svojich postáv a hustom deji. Seriál excelentne mapuje depresívne myslenie postáv a diváci tak majú možnosť spoznať ich charaktery do hĺbky. O veľkej popularite Perníkového Tatka svedčí aj to, že za posledných pár rokov stihol dostať filmové aj seriálové rozšírenie a aj 8 rokov po jeho oficiálnom ukončení zostal relevantný. Túto psychologickú drámu treba určite vyskúšať.

Mestečko záhad- tento jednoduchší, animovaný seriál pre celú rodinu s mysterióznymi zápletkami dokáže rozhodne ponúknuť viac, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Humor, záživný dej, šikovný scenár v spojení so skutočne zábavnými postavami ponúkajú prijemné spestrenie pracovného dňa. Napomáha tomu aj sympatická animácia a dnes už kultová zvučka.

/Tomáš Gazdík

Kliešte

Pamätám si na ruky vo vlasoch

Aj ich vôňu a farbu

Hoci sa mi strácala pod tmavomodrou strechou

Ako riflové bundy prišli o svoju hodnotu

Zabudol som letáčik s odtieňmi farieb

Hoci sa mi strácali pod tmavomodrou strechou

Pamätám vodnú nádrž, čo išla prasknúť

Všetky zúfalé oltáre, zvieracie pudy v ošiali

Všetky Pandorine nežnosti

V nej utopené

Popálené prsty, sto krát obviazané ruky

Len námatkové dotyky

To sú morové pľuzgiere

To matka radšej zabije vlastnú dcéru

To stvoriteľ radšej spáli svoj obraz

A vlniace sa nymfy spievali ľúbostné tragédie

Keď do seba zapadli dva kusy Brahmu

Lebo vždy môžme byť tí poslední

To si pamätám veľmi dobre

A predsa

Sa jablko vždy, zas a znovu objaví

Akoby mi opiáty z hviezdneho prachu nestačili

Predsa ma to vždy zobudí zo sna

Deti si stavajú bunkre

No hlina zákopov je tesná

Ako moje vnútra, každé jedno z nich

To sú morové pľuzgiere

Tých sa nedotýkaj

Len námatkovo som prestrčil celý prst

Potom ruku až po lakeť, rameno

Hlavu a celý môj drzý a špinavý trup

Cez panenskú blanu istého blázinca

Pamätám si veľmi dobre tvár v dlaniach

Potom tie elégie, každý ich úškrn

Keď diváci utekali z opery, lebo nepočuli text

Ako mi tá tma dávala zmysel

Ako ma obyvatelia Atlantídy previezli po meste

S živými lampášmi v takej hĺbke

Ako som vo vlastných rukách škrtil podstatu

Ako som nezabudol na pätu

Bolesť keď som sa chcel v behu otočiť

A nakoniec do seba dve časti zapadli

Ručičky začali plávať po špirále

A svietiace zrniečka sa mi rozsypali pod nohy

/Jozef Urban

Báseň bola napísaná na jar 2020.

Zázrak‌ ‌prírody‌ ‌menom‌ ‌včela

‌ Každého‌ ‌z nás‌ ‌už‌ ‌minimálne‌ ‌raz‌ ‌v živote‌ ‌uštipla,‌ ‌kedy‌ ‌sme‌ ‌si‌ ‌na‌ ‌ňu‌ ‌trošku‌ ‌ponadávali,‌ ‌ale‌ ‌inak‌ ‌si‌ ‌ich‌ ‌existenciu‌ ‌ani‌ ‌neuvedomujeme.‌ ‌Stali‌ ‌sa‌ ‌pre‌ ‌nás‌ ‌bežnými‌ ‌a o povolaní‌ ‌včelár‌ ‌v dnešnej‌ ‌dobe‌ ‌počujeme‌ ‌stále‌ ‌čoraz‌ ‌menej.‌ ‌Napriek‌ ‌tomu‌ ‌sú‌ ‌však‌ ‌tieto‌ ‌malé‌ ‌tvory‌ ‌oveľa‌ ‌dôležitejšie‌ ‌a inteligentnejšie,‌ ‌ako‌ ‌by‌ ‌si‌ ‌myslel‌ ‌ktokoľvek‌ ‌z nás.‌ ‌Bez‌ ‌nich‌ ‌by‌ ‌život‌ ‌nebol‌ ‌životom‌ ‌Asi‌ ‌jedna‌ ‌tretina‌ ‌dodávok‌ ‌potravín‌ ‌na‌ ‌svete‌ ‌je‌ ‌možná len‌ ‌vďaka‌ ‌jedinému‌ ‌hmyzu.‌ ‌Včele. 

Včely‌ ‌sú‌ ‌zodpovedné‌ ‌za‌ ‌to,‌ ‌že‌ ‌si‌ ‌môžeš‌ ‌pochutnávať‌ ‌na‌ ‌ovocí‌ ‌a‌ ‌zelenine‌ ‌od‌ ‌jabĺk‌ ‌a‌ ‌pomarančov‌ ‌až‌ ‌po‌ ‌cibuľu či‌ ‌avokádo.‌ ‌To‌ ‌predstavuje‌ ‌svetové‌ ‌zásoby‌ ‌potravín‌ ‌v hodnote‌ ‌230‌ ‌–‌ ‌550‌ ‌milárd‌ ‌eur.‌ ‌Dokážu‌ ‌rozoznávať‌ ‌ľudské‌ ‌tváre‌ ‌Zistil‌ ‌to‌ ‌austrálsky‌ ‌vedec‌ ‌Adrian‌ ‌Dyer.‌ ‌Výskum‌ ‌ukázal,‌ ‌že‌ ‌včely‌ ‌sa naučili‌ ‌rozlíšiť‌ ‌správnu‌ ‌tvár‌ ‌od‌ ‌zlej‌ ‌s‌ ‌úspešnosťou‌ ‌viac‌ ‌ako‌ ‌80‌ ‌percent,‌ ‌dokonca‌ ‌aj‌ ‌keď‌ ‌boli‌ ‌tváre‌ ‌podobné.‌ ‌A to‌ ‌všetko‌ ‌s mozgom‌ ‌o veľkosti‌ ‌sézamového‌ ‌semienka!‌ ‌Nie‌ ‌nadarmo‌ ‌sa‌ ‌robotnice‌ ‌nazývajú‌ ‌robotnicami‌ ‌Jedna‌ ‌včielka‌ ‌robotnica‌ ‌za‌ ‌svoj‌ ‌šesťtýždňový‌ ‌život‌ ‌nalieta‌ ‌tisíce‌ ‌kilometrov,‌ ‌niekedy‌ ‌dokonca‌ ‌až‌ ‌60‌ ‌kilometrovou‌ ‌rýchlosťou‌ ‌a‌ ‌za‌ ‌život‌ ‌nazbiera‌ ‌iba‌ ‌9‌ ‌gramov‌ ‌medu,‌ ‌čo‌ ‌je‌ ‌asi‌ ‌polovica‌ ‌čajovej‌ ‌lyžičky‌ ‌a nakoniec‌ ‌sa‌ ‌upracuje‌ ‌k smrti.‌ ‌Dúfam,‌ ‌že‌ ‌odteraz‌ ‌si‌ ‌už‌ ‌budeš‌ ‌vážiť‌ ‌každú‌ ‌kvapku.‌ ‌ ‌Med‌ ‌za‌ ‌45-tisíc‌ ‌eur‌ ‌Ako‌ ‌jediné‌ ‌zvieratá‌ ‌na‌ ‌svete‌ ‌produkujú‌ ‌niečo‌ ‌jedlé‌ ‌pre‌ ‌človeka.‌ ‌Med‌ ‌je‌ ‌jediná‌ ‌potravina,‌ ‌ktorá‌ ‌sa‌ ‌nikdy‌ ‌nepokazí.‌ ‌Zároveň‌ ‌je‌ ‌jedinou‌ ‌potravinou,‌ ‌ktorá‌ ‌zahŕňa‌ ‌všetky‌ ‌potrebné‌ ‌látky‌ ‌na‌ ‌udržanie‌ ‌človeka‌ ‌pri‌ ‌živote‌ ‌vrátane‌ ‌enzýmov,‌ ‌vitamínov‌ ‌a vody.‌ ‌Kilogram‌ ‌najdrahšieho‌ ‌medu‌ ‌pochádzajúceho‌ ‌z francúzskej‌ ‌jaskyne‌ ‌sa‌ ‌vydražil‌ ‌za‌ ‌neuveriteľných‌ ‌45-tisíc‌ ‌eur.‌ ‌Dnes‌ ‌sa‌ ‌jeho‌ ‌cena‌ ‌pohybuje‌ ‌okolo‌ ‌5000‌ ‌eur‌ ‌za‌ ‌kilogram.‌ ‌ ‌ ‌

Sršne,‌ ‌osi‌ ‌a včely‌ ‌smrteľnejšie‌ ‌ako‌ ‌medvede,‌ ‌žraloky‌ ‌a aligátory‌ ‌dokopy‌ ‌Naši‌ ‌užitoční‌ ‌lietajúci‌ ‌kamaráti spôsobili‌ ‌v‌ ‌Spojených‌ ‌štátoch‌ ‌v rokoch‌ ‌2001‌ ‌–‌ ‌2013‌ ‌v‌ ‌priemere‌ ‌58‌ ‌úmrtí‌ ‌ročne,‌ ‌zatiaľ‌ ‌čo‌ ‌medvede,‌ ‌aligátory‌ ‌a‌ ‌žraloky‌ ‌zabili‌ ‌po‌ ‌jednej‌ ‌osobe.‌ ‌‌Inak‌ ‌sú‌ ‌naše‌ ‌včely‌ ‌pomerne‌ ‌mierumilovné.‌ ‌V‌ ‌prípade‌ ‌napadnutia‌ ‌úľa‌ ‌ho‌ ‌bráni‌ ‌približne‌ ‌30‌ ‌bojovníčok.‌ ‌V‌ ‌Prípade‌ ‌afrických‌ ‌zabijáckych‌ ‌včiel‌ ‌by‌ ‌na‌ ‌vás‌ ‌v‌ ‌okamihu‌ ‌vyštartovalo‌ ‌až‌ ‌10‌ ‌000‌ ‌žihadiel.‌

 ‌Ak‌ ‌sa‌ ‌ešte‌ ‌ani‌ ‌po‌ ‌tomto‌ ‌článku‌ ‌napumpovanom‌ ‌vedomosťami‌ ‌necítiš‌ ‌o nič‌ ‌múdrejší,‌ ‌prezradím,‌ ‌že‌ ‌ti‌ ‌že‌ ‌to‌ ‌bzzzzz,‌ ‌ktoré‌ ‌počuješ,‌ ‌keď‌ ‌sa‌ ‌k tebe‌ ‌blíži‌ ‌včelička,‌ ‌spôsobuje‌ ‌kmit‌ ‌jej‌ ‌krídel,‌ ‌ktorými‌ ‌kmitá‌ ‌až‌ ‌11400-krát‌ ‌za‌ ‌minútu,‌ ‌čo‌ ‌je‌ ‌180-krát‌ ‌za‌ ‌čas,‌ ‌kým‌ ‌ty‌ ‌stihneš‌ ‌vysloviť‌ ‌slovko‌ ‌otorinolaryngológ.‌ ‌ ‌Ja‌ ‌dúfam,‌ ‌že‌ ‌ťa‌ ‌článok‌ ‌pobavil‌ ‌a priniesol‌ ‌ti‌ ‌aspoň‌ ‌toľko‌ ‌vedomostí‌ ‌ako‌ ‌mne.‌ ‌

/Danka

/Ema Adamová

O korone, problémoch a pokazených mikrofónoch

Minule, keď so išla na bicykli , som si spomenula na moju dávnejšiu príhodu , ako som o 7.55 letela na bicykli do školy a modlila som sa, aby spoza tej zákruty nevyšlo auto a ja som nemusela spomaliť. Z tej zákruty nevyšlo auto, vyšiel odtiaľ kamión…

Každopádne takéto ironické situácie sú v súčasnom období už doslova zaradené medzi paranormálne javy, keďže cesta nás bežných smrteľníkov obvykle vedie od počítača, do chladničky, na wecko a späť.  Okrem toho mi nedá nespomenúť, že väčšine z nás sa práve plní dávny detský sen: 10 mesiacov prázdnin a 2 mesiace školy. No nie je to nádherné?

Keď už sme pri tom detstve, včera som si zaspomínala na svoje detské časy (nemyslím to, keď som ostrihala My little ponymu hrivu a myslela  si, že mu dorastie) ale to, keď ľudia často hovorili mojej sestre, že je fabrika na problémy. V tom čase som nemala vo svojom detskom myslení ani potuchy, čo je to fabrika  a len veľmi matnú predstavu o tom, v čom je problém.

 To ma privádza k myšlienke, že počas korona-štúdia existujú len 2 typy ľudí: ľudia, ktorí majú problémy s mikrofónom a ľudia, ktorým tiež nejde mikrofón, ale väčšinou majú také „šťastie“, že to je práve počas skúšania. Keby som začala dávaš stávky na to na to, kedy komu nepôjde mikrofón alebo kedy niekomu vypadne internet, pravdepodobne by som už vlastnila malú stávkovú kanceláriu.

 Ale už dosť o technických problémoch, lebo  na druhej strane nemožno poprieť, že keď sa vyvoláva na skúšanie a mikrofón sa ešte nestihol pokaziť, môže byť za počítačom horúcejšie ako počas sledovania Vlhovej počas 100 kilometrovej rýchlosti v Garmisch-Partenkirchene. Online skúšanie totiž skôr pripomína horor, pri ktorom nikdy nevieš, kto na svoj fungujúci mikrofón doplatí tentokrát a zostane po ňom len prázdny server a posledné slová s hrôzou zapísané navždy v našich srdciach: „Ja som sa nič neučil, prosím, nech ma nevyvolá.“

A nakoniec, už len asi následok sedenia doma, preťaženej mysle a sledovania politickej situácie na Slovensku, jeden intelektuálny vtip, ktorý mi napadol večer pri umývaní zubov: Vieš v čom je výhoda byť hluchý? Stačí si zavrieť oči a nepočuješ ani slovo. (nápoveda: posunková reč)

/D.P.

Dušičky

Bola si veselá, šťastná. Celé dni si sa usmievala. Kedysi…
Ale už nie. Povedala si mi prečo. Život ťa pripravil o rodičov. Priatelia sa na teba vykašľali. Bola si sama. Útočisko si našla tam, kde mnohí pred tebou. Avšak ty si tam bola skôr. Chodievala si na cintorín, sedávala si medzi hrobmi. Nerobila si nič, len si sedela. Občas si sa postavila a prechádzala si sa. Neskôr si začala rozprávať. Prihovárala si sa tichej hline. Nikto ti neodpovedal, ale teba to neodradilo. Mlčanlivé hroby boli dobrí poslucháči. 

Začala si rozprávať viac. Rozprávala si o tom, aký si mala deň. Každý deň si našla na cintoríne miesto, kde si si mohla vyliať dušu. Aj keď sa zdalo, že si ty tá zlá, tá divná, v skutočnosti si mala najčistejšiu dušu široko-ďaleko. Neťažilo ťa svedomie. 

Neskôr si začala klásť tichej hline otázky. Neodpovedali. Hroby mlčali doslova ako hrob.

Až neskôr…
Počas Dušičkovej noci si sa na cintoríne zdržala. V tento deň pršalo.

“Oplakávate svoje hriechy,” povedala si. Ticho. Hroby mlčali. Neskôr dážď zosilnel. Ale ty si mlčala. 

O polnoci dážď ustal. Ty si sedela medzi hrobmi. Nič, len sedela. Na cintorín sadla hmla. Postavila si sa a opäť si prehovorila: “Môžete prísť. Nikto naozaj živý tu nie je,” povedala si.

Chvíľu sa nič nedialo, ale netrvalo to dlho. Mŕtvi vstali zo svojich hrobov. Duše prichádzali k tebe. Mlčali. Ako vždy. Ti si sa nezľakla. Podišla si k nim. Vedela si, že ti neublížia. 

Išli ste do kostola. Mŕtvi mali v tichu Dušičkovej polnoci bohoslužbu. 
Keď sa nadránom rozozvučali kostolné zvony, Dušičky opustili kostol. Išla si s nimi. Nasledovala si ich až na cintorín. Tam zastali. Dušičky po prvýkrát prehovorili.

Boli to tri jednoduché slová: “Poď s nami,” povedali. 

Vedela si, čo majú na mysli. Mlčala si. Potom si prikývla. Ešte v to ráno sme našli na cintoríne o jedného mŕtveho viac.

Dievča umrelo medzi hrobmi. Bolo bledé. Malo modré pery, ale na nich mala úsmev.

 Po dlhom čase si sa prvýkrát usmiala. A aj posledný. Odišla si s úsmevom na perách. Bol to zvláštny pocit. Bola si mŕtva, ale konečne aj šťastná.

A to je príbeh o tom, ako si sa počas Dušičkovej noci dostala tam, kde si mala byť od začiatku. Na mieste, kde niet bolesti ani utrpenia. Tam, kde môžeš byť konečne naozaj šťastná.

/Laura Bartková

GAVdémia

Hovorí sa, že korona-test je jediný test na svete, na ktorý sa netreba učiť. Vraj len prídeš, otestujú ťa a potom si počkáš na výsledky. Ehm…Hádajte či to tak bolo na Gave. Odpoveď tušíme všetci…Písať nejaký malý opakovací testíček by nebolo až také desivé ako naučiť sa učivo z 3 predmetov naraz, prebrané za posledný polrok, keď ty si už nepamätáš ani čo bolo včera. Tak potom aj vyzerá modelová situácia, ktorej podobnosť s realitou je čisto náhodná, keď ty doslova zabiješ celé poobedie Ondrejmi, Štefanmi, halofytmi,hygrofytmi, kambizemiami a ascidiami až to pomaly zabíja teba a nakoniec sa ťa v teste spýtajú aký plaz žije na Galapágoch alebo aké oko má sépia. Najlepšie na tom všetkom je, že ty si v tej chvíli nedokážeš spomenúť ani ako vyzerá kosatka, ale napriek tomu všetkému a ešte aj neobvykle hlúpemu bodovaniu to uhráš na dvojku. O neohlásených korona-testoch radšej pomlčím, pretože tie aspoň presne vystihujú pointu testu „čo som sa naučil počas korony“ .

Ale už dosť o známkach a testoch. Ak by som to tak mala zhrnúť, Gav sa nám za tých sladkých 6 mesiacov neprítomnosti vôbec nezmenil. Neveríte mi? Len sa pozrite napríklad na záchody na druhom, občas sa mrknite pod nohy  a uvidíte 70 percent stereotypne neprezúvajúcich sa študentov alebo sa započúvajte do zvuku rozladeného klavíra či zvončeka, ktorý zvoní na koniec siedmej rovnako nádherne ako predtým. Starý dobrý Gav… Jediný badateľný rozdiel je snáď len v tom, že rady na obed vždy o 8:50 prekoná rad na teplomer alebo popod rúško sa dá na hodinách beztrestne napchávať desiatou.

Niekedy sa samej seba pýtam aký význam okrem vyššie spomenutého tie rúška vlastne majú, žuvačku si dať nemôžete lebo vám vypáli oči, keď chcete sfúknuť gumovance zo zošita, zistíte, že vám to nejde alebo sa  pred zmrzlinárňou chystáte  s chuťou ochutnať zo zmrzliny ale v ústach ucítite len nezameniteľnú chuť prepoteného týždeň noseného rúška. No offence, ale ja keby som bola korona tak sa vybodnem na triedu kde je 30 ľudí s rúškami a kde sa každú pol hodinu vetrá ale idem radšej do jedálne, kde sa  je 130 ľudí bez rúšok a nárazovo sa tam vetralo naposledy pri jej rekonštrukcii.

Taktiež sa hovorí, že v tomto (hlavne pre študentov) náročnom období treba hlavne zostať pozitívni, ale niektorí (vrátane mňa) majú na to iný názor, takže ak ste pozitívni zostaňte radšej doma a ak ste negatívni ,šírte pozitívnu energiu v tomto korunovanom svete aspoň tak, ako som sa v tomto článku snažila ja.

/Danka