O korone, problémoch a pokazených mikrofónoch

Minule, keď so išla na bicykli , som si spomenula na moju dávnejšiu príhodu , ako som o 7.55 letela na bicykli do školy a modlila som sa, aby spoza tej zákruty nevyšlo auto a ja som nemusela spomaliť. Z tej zákruty nevyšlo auto, vyšiel odtiaľ kamión…

Každopádne takéto ironické situácie sú v súčasnom období už doslova zaradené medzi paranormálne javy, keďže cesta nás bežných smrteľníkov obvykle vedie od počítača, do chladničky, na wecko a späť.  Okrem toho mi nedá nespomenúť, že väčšine z nás sa práve plní dávny detský sen: 10 mesiacov prázdnin a 2 mesiace školy. No nie je to nádherné?

Keď už sme pri tom detstve, včera som si zaspomínala na svoje detské časy (nemyslím to, keď som ostrihala My little ponymu hrivu a myslela  si, že mu dorastie) ale to, keď ľudia často hovorili mojej sestre, že je fabrika na problémy. V tom čase som nemala vo svojom detskom myslení ani potuchy, čo je to fabrika  a len veľmi matnú predstavu o tom, v čom je problém.

 To ma privádza k myšlienke, že počas korona-štúdia existujú len 2 typy ľudí: ľudia, ktorí majú problémy s mikrofónom a ľudia, ktorým tiež nejde mikrofón, ale väčšinou majú také „šťastie“, že to je práve počas skúšania. Keby som začala dávaš stávky na to na to, kedy komu nepôjde mikrofón alebo kedy niekomu vypadne internet, pravdepodobne by som už vlastnila malú stávkovú kanceláriu.

 Ale už dosť o technických problémoch, lebo  na druhej strane nemožno poprieť, že keď sa vyvoláva na skúšanie a mikrofón sa ešte nestihol pokaziť, môže byť za počítačom horúcejšie ako počas sledovania Vlhovej počas 100 kilometrovej rýchlosti v Garmisch-Partenkirchene. Online skúšanie totiž skôr pripomína horor, pri ktorom nikdy nevieš, kto na svoj fungujúci mikrofón doplatí tentokrát a zostane po ňom len prázdny server a posledné slová s hrôzou zapísané navždy v našich srdciach: „Ja som sa nič neučil, prosím, nech ma nevyvolá.“

A nakoniec, už len asi následok sedenia doma, preťaženej mysle a sledovania politickej situácie na Slovensku, jeden intelektuálny vtip, ktorý mi napadol večer pri umývaní zubov: Vieš v čom je výhoda byť hluchý? Stačí si zavrieť oči a nepočuješ ani slovo. (nápoveda: posunková reč)

/D.P.

GAVdémia

Hovorí sa, že korona-test je jediný test na svete, na ktorý sa netreba učiť. Vraj len prídeš, otestujú ťa a potom si počkáš na výsledky. Ehm…Hádajte či to tak bolo na Gave. Odpoveď tušíme všetci…Písať nejaký malý opakovací testíček by nebolo až také desivé ako naučiť sa učivo z 3 predmetov naraz, prebrané za posledný polrok, keď ty si už nepamätáš ani čo bolo včera. Tak potom aj vyzerá modelová situácia, ktorej podobnosť s realitou je čisto náhodná, keď ty doslova zabiješ celé poobedie Ondrejmi, Štefanmi, halofytmi,hygrofytmi, kambizemiami a ascidiami až to pomaly zabíja teba a nakoniec sa ťa v teste spýtajú aký plaz žije na Galapágoch alebo aké oko má sépia. Najlepšie na tom všetkom je, že ty si v tej chvíli nedokážeš spomenúť ani ako vyzerá kosatka, ale napriek tomu všetkému a ešte aj neobvykle hlúpemu bodovaniu to uhráš na dvojku. O neohlásených korona-testoch radšej pomlčím, pretože tie aspoň presne vystihujú pointu testu „čo som sa naučil počas korony“ .

Ale už dosť o známkach a testoch. Ak by som to tak mala zhrnúť, Gav sa nám za tých sladkých 6 mesiacov neprítomnosti vôbec nezmenil. Neveríte mi? Len sa pozrite napríklad na záchody na druhom, občas sa mrknite pod nohy  a uvidíte 70 percent stereotypne neprezúvajúcich sa študentov alebo sa započúvajte do zvuku rozladeného klavíra či zvončeka, ktorý zvoní na koniec siedmej rovnako nádherne ako predtým. Starý dobrý Gav… Jediný badateľný rozdiel je snáď len v tom, že rady na obed vždy o 8:50 prekoná rad na teplomer alebo popod rúško sa dá na hodinách beztrestne napchávať desiatou.

Niekedy sa samej seba pýtam aký význam okrem vyššie spomenutého tie rúška vlastne majú, žuvačku si dať nemôžete lebo vám vypáli oči, keď chcete sfúknuť gumovance zo zošita, zistíte, že vám to nejde alebo sa  pred zmrzlinárňou chystáte  s chuťou ochutnať zo zmrzliny ale v ústach ucítite len nezameniteľnú chuť prepoteného týždeň noseného rúška. No offence, ale ja keby som bola korona tak sa vybodnem na triedu kde je 30 ľudí s rúškami a kde sa každú pol hodinu vetrá ale idem radšej do jedálne, kde sa  je 130 ľudí bez rúšok a nárazovo sa tam vetralo naposledy pri jej rekonštrukcii.

Taktiež sa hovorí, že v tomto (hlavne pre študentov) náročnom období treba hlavne zostať pozitívni, ale niektorí (vrátane mňa) majú na to iný názor, takže ak ste pozitívni zostaňte radšej doma a ak ste negatívni ,šírte pozitívnu energiu v tomto korunovanom svete aspoň tak, ako som sa v tomto článku snažila ja.

/Danka