Kliešte

Pamätám si na ruky vo vlasoch

Aj ich vôňu a farbu

Hoci sa mi strácala pod tmavomodrou strechou

Ako riflové bundy prišli o svoju hodnotu

Zabudol som letáčik s odtieňmi farieb

Hoci sa mi strácali pod tmavomodrou strechou

Pamätám vodnú nádrž, čo išla prasknúť

Všetky zúfalé oltáre, zvieracie pudy v ošiali

Všetky Pandorine nežnosti

V nej utopené

Popálené prsty, sto krát obviazané ruky

Len námatkové dotyky

To sú morové pľuzgiere

To matka radšej zabije vlastnú dcéru

To stvoriteľ radšej spáli svoj obraz

A vlniace sa nymfy spievali ľúbostné tragédie

Keď do seba zapadli dva kusy Brahmu

Lebo vždy môžme byť tí poslední

To si pamätám veľmi dobre

A predsa

Sa jablko vždy, zas a znovu objaví

Akoby mi opiáty z hviezdneho prachu nestačili

Predsa ma to vždy zobudí zo sna

Deti si stavajú bunkre

No hlina zákopov je tesná

Ako moje vnútra, každé jedno z nich

To sú morové pľuzgiere

Tých sa nedotýkaj

Len námatkovo som prestrčil celý prst

Potom ruku až po lakeť, rameno

Hlavu a celý môj drzý a špinavý trup

Cez panenskú blanu istého blázinca

Pamätám si veľmi dobre tvár v dlaniach

Potom tie elégie, každý ich úškrn

Keď diváci utekali z opery, lebo nepočuli text

Ako mi tá tma dávala zmysel

Ako ma obyvatelia Atlantídy previezli po meste

S živými lampášmi v takej hĺbke

Ako som vo vlastných rukách škrtil podstatu

Ako som nezabudol na pätu

Bolesť keď som sa chcel v behu otočiť

A nakoniec do seba dve časti zapadli

Ručičky začali plávať po špirále

A svietiace zrniečka sa mi rozsypali pod nohy

/Jozef Urban

Báseň bola napísaná na jar 2020.