LITERÁRNE OKIENKO

Pamätám si na ruky vo vlasoch

Aj ich vôňu a farbu

Hoci sa mi strácala pod tmavomodrou strechou

Ako riflové bundy prišli o svoju hodnotu

Zabudol som letáčik s odtieňmi farieb

Hoci sa mi strácali pod tmavomodrou strechou

Pamätám vodnú nádrž, čo išla prasknúť

Všetky zúfalé oltáre, zvieracie pudy v ošiali

Všetky Pandorine nežnosti

V nej utopené

Popálené prsty, sto krát obviazané ruky

Len námatkové dotyky

To sú morové pľuzgiere

To matka radšej zabije vlastnú dcéru

To stvoriteľ radšej spáli svoj obraz

A vlniace sa nymfy spievali ľúbostné tragédie

Keď do seba zapadli dva kusy Brahmu

Lebo vždy môžme byť tí poslední

To si pamätám veľmi dobre

A predsa

Sa jablko vždy, zas a znovu objaví

Akoby mi opiáty z hviezdneho prachu nestačili

Predsa ma to vždy zobudí zo sna

Deti si stavajú bunkre

No hlina zákopov je tesná

Ako moje vnútra, každé jedno z nich

To sú morové pľuzgiere

Tých sa nedotýkaj

Len námatkovo som prestrčil celý prst

Potom ruku až po lakeť, rameno

Hlavu a celý môj drzý a špinavý trup

Cez panenskú blanu istého blázinca

Pamätám si veľmi dobre tvár v dlaniach

Potom tie elégie, každý ich úškrn

Keď diváci utekali z opery, lebo nepočuli text

Ako mi tá tma dávala zmysel

Ako ma obyvatelia Atlantídy previezli po meste

S živými lampášmi v takej hĺbke

Ako som vo vlastných rukách škrtil podstatu

Ako som nezabudol na pätu

Bolesť keď som sa chcel v behu otočiť

A nakoniec do seba dve časti zapadli

Ručičky začali plávať po špirále

A svietiace zrniečka sa mi rozsypali pod nohy

/Jozef Urban

Báseň bola napísaná na jar 2020.

Bola si veselá, šťastná. Celé dni si sa usmievala. Kedysi…
Ale už nie. Povedala si mi prečo. Život ťa pripravil o rodičov. Priatelia sa na teba vykašľali. Bola si sama. Útočisko si našla tam, kde mnohí pred tebou. Avšak ty si tam bola skôr. Chodievala si na cintorín, sedávala si medzi hrobmi. Nerobila si nič, len si sedela.

Občas si sa postavila a prechádzala si sa. Neskôr si začala rozprávať. Prihovárala si sa tichej hline. Nikto ti neodpovedal, ale teba to neodradilo. Mlčanlivé hroby boli dobrí poslucháči.

Začala si rozprávať viac. Rozprávala si o tom, aký si mala deň. Každý deň si našla na cintoríne miesto, kde si si mohla vyliať dušu. Aj keď sa zdalo, že si ty tá zlá, tá divná, v skutočnosti si mala najčistejšiu dušu široko-ďaleko. Neťažilo ťa svedomie.

Neskôr si začala klásť tichej hline otázky. Neodpovedali. Hroby mlčali doslova ako hrob.

Až neskôr…
Počas Dušičkovej noci si sa na cintoríne zdržala. V tento deň pršalo.

„Oplakávate svoje hriechy,“ povedala si. Ticho. Hroby mlčali. Neskôr dážď zosilnel. Ale ty si mlčala.

O polnoci dážď ustal. Ty si sedela medzi hrobmi. Nič, len sedela. Na cintorín sadla hmla. Postavila si sa a opäť si prehovorila: „Môžete prísť. Nikto naozaj živý tu nie je,“ povedala si.

Chvíľu sa nič nedialo, ale netrvalo to dlho. Mŕtvi vstali zo svojich hrobov. Duše prichádzali k tebe. Mlčali. Ako vždy. Ti si sa nezľakla. Podišla si k nim. Vedela si, že ti neublížia.

Išli ste do kostola. Mŕtvi mali v tichu Dušičkovej polnoci bohoslužbu.
Keď sa nadránom rozozvučali kostolné zvony, Dušičky opustili kostol. Išla si s nimi. Nasledovala si ich až na cintorín. Tam zastali. Dušičky po prvýkrát prehovorili.

Boli to tri jednoduché slová: „Poď s nami,“ povedali.

Vedela si, čo majú na mysli. Mlčala si. Potom si prikývla. Ešte v to ráno sme našli na cintoríne o jedného mŕtveho viac.

Dievča umrelo medzi hrobmi. Bolo bledé. Malo modré pery, ale na nich mala úsmev.

Po dlhom čase si sa prvýkrát usmiala. A aj posledný. Odišla si s úsmevom na perách. Bol to zvláštny pocit. Bola si mŕtva, ale konečne aj šťastná.

A to je príbeh o tom, ako si sa počas Dušičkovej noci dostala tam, kde si mala byť od začiatku. Na mieste, kde niet bolesti ani utrpenia. Tam, kde môžeš byť konečne naozaj šťastná.

Laura Bartková